Ako sa rozísť s kamarátom/tkou.

Ako sa rozísť s kamarátom/tkou.

Stala sa mi v živote taká vec, 
že sa mi dejú pekné priateľstvá.
Starám sa o ne, ale je pravda, že o niektoré som sa aj starať prestala.
Bez toho, aby som to tým kamarátstvam povedala.

A to je niečo, o čom chcem písať.

Rozchody poznáme v partnerských vzťahoch.
Keď sa partnerský vzťah začne rútiť, riešime to.
Zachraňujeme. Veľa sa rozprávame.
Skúsime párové terapie.
Povieme si, čo nám vo vzťahu chýba,
nevyhovuje a nastavíme si nové smerovanie.

Alebo nenastavíme.
Ukončíme to.
Možno v mieri, možno v bolesti.
Potom sme zlomení.
Dovolíme si smútiť.

Lenže ako riešime to, keď si naša kamarátka našla novú kamarátku a s nami sa už nestretáva?
Prestala písať. Keď jej volám, nedvihne a ozve sa až na tretí deň.
Nedá ani "seen" vo whatsappovej skupine.

Prečo? Urobila som niečo zle?
Mám právo žiarliť?
Mám právo sa cítiť podvedená?
Mám právo jej urobiť scénu?
Mám.
Mám, mám, mám.

Mne takúto "scénu" urobila začiatkom tohto roka moja dlhoročná priateľka.
Poznáme sa od detstva.
Strávili sme spolu základnú, strednú aj vysokú školu.
Po výške som sa presťahovala do iného mesta,
ale stále sme udržiavali kontakt.
Nie každodenný, ale aspoň taký,
že sme si otvorili kalendáre a povedali si,
kedy mám voľno ja, kedy ty.
Naplánovali si spoločné predĺžené víkendy.
V lete aj dovolenku pri mori.

A zrazu.

Si to neplánujeme.
Zrazu mi volá a ja jej nedvihnem.
Ani nezavolám späť.
A ona potom len na instagrame vidí, že som bola tam a s tými.
A čo je najsmutnejšie, cez ig stories vidí, že sa mi dejú zaujímavé životné veci,
ale nezdieľam to s ňou, ako kedysi.

Raz mi jedna kamoška povedala, že ju veľmi zranilo, keď sa cez ig dozvedela,
že jej blízka kamoška čaká dieťa.

Prečo jej to nepovedala osobne?
To teraz nie je podstatné.
Podstatné je povedať si, že kamarátsky vzťah si zaslúži rovnaký "ukončovací proces" ako ten partnerský.

Inak... nemám rada slovo koniec.
Preferujem slovo "transformácia."
A preferujem koncept prílivu a odlivu.

To znamená, že sa môj život mohol ubrať iným smerom, ako ten tvoj.
Mohol sa ponoriť do iných vôd.
A v týchto iných vodách stretávam nových ľudí, na podobných vlnách. 
Ešte ich ani poriadne nepoznám,
iba cítim, že si s nimi rozumiem lepšie,
ako s tebou, ktorú poznám iksypsilon rokov.

Nastáva odklon.
A ten bolí.
Zraňuje.
O to viac, že si to nepovieme.

V partnerskom vzťahu je to iné.
Tam ľahko povieme: Cítim sa podvedená.
Ale prísť za kamarátkou a povedať jej: 
Ž
iarlim. V čom ti nestačím?
Prečo si si našla inú?

To chce veľkolepú odvahu.

A jedna moja priateľka ju našla.
A ja som žasla.

Konfrontovala ma so svojimi pocitmi,
ktoré si najprv starostlivo spísala na papier
a potom, keď už cítila,
že to viac nedokáže dusiť,
nabrala sebaistotu,
posadila si ma u nej doma, na sedačku,
zatiaľ čo ona ostala stáť,
opretá o kuchynskú linku
a pomaly, s gučou v hrdle,
čítala bod po bode.
Všetko, čo sa v nej odohrávalo
a bolo nevypovedané,
odkedy sa udial môj odklon,
alebo inými slovami,
odkedy som ju podviedla.

Bol to jeden z najvyspelejších, najuprímnejších a najzraniteľnejších medziľudských momentov, aký som kedy zažila a po dočítaní listu som sa nezmohla na nič, len som vstala, podišla k nej a objala ju. Vyznala obdiv.
Sklonila sa pred ňou a jej silou.

Možno som mala cítiť výčitky.
Ale namiesto nich som cítila hrdosť.
Bola som hrdá na to, aká je.
A bola som vďačná za to, aká je.
Ospravedlnila som sa jej.
Nie za to, že som sa odklonila,
lebo to je sled života, to sa deje a stáva sa.
Ospravedlnila som sa jej za to,
že som bola necitlivá,
že som sa s ňou v poslednej dobe stretávala,
len aby som si to odfajkla
a že ma mrzí, že som nebola tak odvážna,
aby som jej povedala,
že teraz sa s tebou nemám potrebu stretávať,
ale mám ťa rada.
Záleží mi na tebe.
A prosím, daj mi teraz len čas.
Odliv strieda priliv.

Poďme si povedať,
že vyhýbanie sa pravde
bolí a zraňuje omnoho viac
ako pravda samotná.